Nežnosti a agresia

Maťko drieme na posteli. Mucko k nemu vyskočí a s nadšeným vrnením tlačí svoju hlavičku k Maťkovi. Maťko ho nežne pohladí jazykom po hlave. Krásna idylka. Dvaja tigrovaní kocúri sú stelesnením súznenia. Zrazu sa všetko mení. Ešte stále sa túlia, ale Maťkovo olizovanie je zrazu nervóznejšie. Keďže Mucko si zmenu správania nevšimol, pricapí ho labkou, aby mu znemožnil pohyb. Keď Muckove snahy o dôvernosti pokračujú, nasleduje varovné kusnutie do zátylku. Obaja na okamih stuhnú. Idylka nežností skončila.

Maťko sa náhle dvíha a odchádza. Je jasné, že počas toho napätého okamihu prebehla medzi nimi priam nepostrehnuteľná komunikácia, ktorej výsledkom je, že Maťko radšej vycúva. Mucko sa však nechce vzdať. Nežnôstky sa mu páčia a preto urobí ešte jeden pokus o predĺženie krásnej chvíle. Nerešpektuje Maťkove rozhodnutie a znova sa k nemu snaží priblížiť. To je na Maťka už príliš. Celým telom, výrazom tváre, sklopenými ušami a hnevlivými očami dáva najavo, čo si o Muckovom počínaní myslí. Mucko má ešte čas akceptovať Maťkove rozhodnutie, ale pre tentokrát sa rozhodne vo vyžadovaní nežnôstok pokračovať. Vyslúži si výstražné capnutie labkou a útok. Keď aj táto taktika zlyhá, Maťko sa vrhne na Mucka a skončí sa to bitkou.

Nepripomína vám to niečo?

Prečo moja mačka s nadšením neprijíma moje nežnosti? Veď ju chcem len pohladkať a ona sa mi, nevďačnica, odplatí škrabancom? Je to naozaj nevďačnosť? 

Možno by stačilo položiť si otázku: "Ako sa cítim, keď sama nemám práve náladu na niečo, do čoho ma tlačí, aj keď možno s tým najčistejším úmyslom, ten druhý? Čo cítim? Čo chcem urobiť?" Prvé, čo ma napadne je myšlienka, prečo ma ten druhý nerešpektuje a ako sa z nepríjemnej situácie vyvliecť bez straty sebaúcty. Skúsme sa pozrieť na ten rešpekt trošku viac.

Rešpektovať rozhodnutie mačky v takýchto situáciách ma naučil môj prvý kocúr, pán kocúr, Murko.  Rešpektovať niektoré rozhodnutia ľudí mi síce trvalo podstatne dlhšie a stále mám priestor na zlepšovanie sa. Čo sa však mačacej etikety týka, tak Murko bol výborný učiteľ a nerozpakoval sa dávať svoje pocity najavo. My, ľudia, ich často skrývame. Bojíme sa ísť s kožou na trh a tak sa možno až príliš často dostávame do pozície, keď sme tlačení do niečoho, čo nechceme. Buď sa bojíme, že ublížime alebo že budeme na smiech, že sa stane niečo hrozné. Bojíme sa povedať NIE a vyjadriť tak svoj pohľad na vec. Lebo sa to nepatrí? Lebo je to sebecké?

Nie, vôbec nie. Maťko s Muckom sa majú radia a rešpektujú sa aj keď z času na čas medzi nimi dôjde k sporu. Maťko vie, že Mucko nemá mieru v túžbe byť s ním. Mucko zas Maťkovu spoločnosť s radosťou vyhľadáva. Inak, oni sa naozaj našli. Nie sú bratia, sú rôzne starí, ale od prvého momentu sa Mucko do Maťka zamiloval a Maťko to blahosklonne prijíma. Prezradím na neho, že sa ako tvrďaz len tvári a maznanie má skutočne rád. Na druhej strane má rád aj chvíle, keď je len sám so sebou a vtedy má Mucko smolu. Jemu to však nevadí. Zo sporu sa otrasie a nenecháva v ňom žiadnu stopu nespravodlivosti života alebo sklamania, ako to často vnímame my ľudia "Čo som mu urobila, keď ma tak odbil? Už ma nemá rád!" - fňuk.

Vo vzťahu k Murkovi som bola tým Muckom. Keď som už Murka lepšie poznala, veď sme spolu prežili takmer jedenásť rokov, niekedy som Murka dráždila zo žartu. On prijímal moje nežnôstky, ale len chvíľu. Keď chcel mať pokoj, tak použil všetky možné odtiene mačacej reči, ako mi dať najavo: "No tak, moja milá, to snáď už stačilo." Keď som ho nepočúvala, prichádzalo vyvrcholenie vo forme napálenej mačky prskajúcej s nebezpečne vyzerajúcou tlamou, so žeravými žltými okáľmi a labkou bleskurýchle švihajúcou v plnej zbroji. Poznali sme sa navzájom a takéto doberanie sa bola aj forma našej vzájomnej hry. Dôležité bolo, aby zostal priestor na dôstojný odchod jedného alebo druhého. Za to, že som ho rešpektovala, sa mi odvďačoval dôverou a prejavmi oddanosti a lásky. City, o ktorých som si v predmačkovskom období myslela, že zvieratá nemajú a ak, tak sú to maximálne pudy v rámci druhu. Murko a po ňom aj iné mačky mi ukázali, ako veľmi som sa mýlila. 

Po rokoch dochádzam k poznaniu, že to, čo ma moje mačky naučili o vzájomnom rešpektovaní a o vyjadrení svojho ja, môžem uplatniť aj v medziľudských vťahoch. Ži a nechaj žiť. Rešpektuj a budeš rešpektovaný. Rešpektuj hlavne seba a budeš rešpektovaný. Áno uznávam, že my ľudia to máme ťažšie, keďže príliš analyzujeme a vytvárame si obrazy o tom, čo je správne a čo nie a ktorým radi uveríme, ale ... 

Takže, ak na vás najbližšie vaša mačka bez príčiny vyštartuje, vedzte, že to nie je bez príčiny. S tou príčinou dokonca nemusíte mať nič spoločné. Čo keď je tam len také banálne "Už ma to nebaví a chcem mať pokoj."

"Ďakujem učiteľ Murko" :-)