Moja mačka škriabe

Murko sa ku mne dostal ako polročný a ťažko povedať, čo predtým zažil. Priniesol si jazvu nad hornou perou a možno aj jazvu v duši. Spájala sa v ňom vo zvláštnej kombinácii divokosť s nežnosťou. Bol to vždy nezávislý kocúr.

Keď sa u nás zabýval, zisťovala som, že Murko nie je vôbec ten takzvaný gaučový tiger s mäkkými labkami. Vždy bol však rád v mojej prítomnosti. Sedával na okraji stola a dôležito sa díval, čo robím. Taký krásny čierny klenot. Labky mal naozaj mäkké, ale v tej mäkkosti boli vždy ostré pazúriky v plnej pohotovosti. Rád prijímal pohladenie, ale neznášal prílišné maznanie. Až omnoho neskôr som si uvedomila, že to mohol považovať za obmedzovanie svojej slobody.

Ako každé správne mača mal rád hry a najradšej naháňal šnúrky, ktoré som pred ním ťahala a natriasala. Chvíľu mu trvalo, kým sa nechal zlákať k hre, ale potom sa do toho vložil celý hlava nehlava. A vtedy tiekla krv. Moja.

Avšak nielen pri vášnivej hre škriabal. Pri akejkoľvek činnosti mal vždy pazúriky vytiahnuté. Aj tie najmikroskopickejšie škrabance boli po krátkom čase viditeľné už z diaľky. Takmer rok som chodila s krížom krážom doškriabanými rukami. Bolo to nepríjemné, ale prežila som to. Popritom som smútila, akého mám nevychovaného kocúra, ktorý sa vlastne nevie mierumilovne hrať.

Otázka by mohla znieť "Prečo škriabe?"

Môžeme sa len domnievať častokrát. Polročné mača mohlo mať za sebou rôzne skúsenosti. Moja neter by povedala "Nebol sociologizovaný." Možno by mala aj pravdu.

Po roku som si zobrala z útulku drobučké mačiatko - Beluška. Po tvrdej skúške nervov, v ktorej ma Murko presviedčal, že o kamaráta nestojí, sa ľady prelomili a stali sa dve veci. Stali sa z nich kamaráti, ktorí sa spolu hrali, spolu spávali, spolu sa maznali. Pre mňa z tohto kamarátstva vzišiel nečakaný darček. Murko sa odnaučil pri hre škriabať. Nemám iné vysvetlenie len to, že ho Beluško sociologizoval. :-) strašné slovo:-)

Druhá otázka "Môžem mačku odnaučiť škrabať pri hre?"

Núúúúúž, za pokus to stojí. Okrem zaobstarania nového kamaráta, možno skúsiť zopár fínt.

Jednou z nich je, prestať sa hrať. Zásadou je, nepodporovať toto správanie. Je to beh na dlhšiu trať. V žiadnom prípade mačku netrestajte. Ona nemôže za správanie, ktoré považuje za normálne. Mne sa osvedčila hra na mŕtveho chrobáka a následný odchod z miesta hry. Prečo ten chrobák? Keď sa pazúriky zaryjú do niektorej časti tela - napríklad ruky, tak nám inštinkt velí rýchlo sa vzdialiť - proste trhnúť rukou preč z dosahu tých zbraní. To je chyba. Náš pokus o únik ešte viac rozdúcha loveckú vášeň nášho miláčika. Vtedy mačka (rozvášnený lovec) vidí, že jej obeť (ruka alebo iná časť nášho tela) uniká a inštintívne pritvrdí. To potom tečie krv, nastupuje sklamanie i zlosť. Naša. Možno aj mačka dostane na kožuch a ani netuší prečo. Takéto trestanie vedie k narušenému vzťahu.

Keď sa vám už mačka zadrapla napríklad do ruky, tak treba zostať ticho. Mŕtva obeť nie je zaujímavá. Mačka sa po chvíli upokojí a obeť sama pustí. Pozor, ešte netreba rýchlo unikať. Treba počkať, kým mačka sama neodíde a ak sa k tomu nemá, tak pomaly pomaličky ustúpiť - najlepšie je, ak je možné mačku zaujať niečim iným.

Keď som sa zahrala na mŕtveho chrobáka, Murkovi sa postupne vnáral do očí taký zvláštny výraz - akoby neistoty. Dokonca aj uši sklopil vo výraze nerozhodnosti, čo teraz. To som vedela, že za chvíľu povolí zovretie a bude čas na ústup.

A ozaj, pripomínam pre istotu. Mŕtvy chrobák sa nikdy nedíva lovcovi vyzývavo do očí:-)

Osvedčili sa vám iné metódy? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami a napíšte na bast.bubastis@gmail.com